Trpko-sladký príbeh v lyrických tónoch s hĺbkou zabúdania, takou je románová prvotina Katriny Hagenovej Chuť jablečných jadýrek. Pred ňou sa autorka venovala rozprávkam pre deti, no v tomto jej diele si možno vy nájdete tú svoju. Rozprávku o starom kamennom dome s čarovnou kulisou zdivočenej záhrady kdesi na vidieku.
Rozbujelá houština floxů jemně voněla. Stračky natahovaly svá modrá kopí k večernímu nebi. Lupiny a měsíčky zářily nad pažitem. Zvonky na mě kývaly. Tlustými srdcovitými listy bohyšek se skoro nedalo prohlédnout na zem, za nimi z listoví pěnily hortenzie, úplné houštiny hortenzií, modrorůžové, růžovomodré. Tmavě žluté a narůžovělé deštníčky řebříčku se skláněly přes cestu, a když jsem se narovnávala, moje ruce voněly po bylinách a letních prázdninách.
Rozprávačkou príbehu je mladá Iris, ktorá sa vracia do rodičovského domu svojej matky a jej dvoch sestier na pohreb starej mamy Berthy. Ako dievča sem chodievala na letné prázdniny a trávila ich so staršou sesternicou Rosmarie, ktorá však v jedno leto tragicky zahynula, keď spadla zo strechy. Odvtedy je rodina poznačená a spomienky na dom vytesnené na okraj.
Po pohrebe Iris oznámia, že stará mama odkázala dom práve jej. Osamotená tu preto trávi nasledujúce dni a rozhoduje sa, či svoj doterajší život zmeniť, alebo rodinnú pozostalosť ponechať osudu.
Iris blúdi po dome, počúva známe stonanie dreva a na prechádzky do okolia si vyberá plesové šaty zo starých truhlíc. Dom je presiaknutý spomienkami na minulosť a na každom kroku jej ponúka niektorú z nich. Tú, ktorú Iris sama zažila, alebo tú, ktorú si vypočula z rozprávania.
Pohľad do minulosti je príjemne sugestívny. Sentiment spomínania spôsobuje, že aktérom aj prostrediu sú pripisované miestami až fantastické črty. Ocitáme sa v sade za domom, v daždi lupeňov, kde jablone kvitnú dva krát za rok a kde červené ríbezle po tragickej smrti belejú na slzy. V dome troch sestier, z ktorých každá je inak výnimočná, v dome babičky, ktorá vo svojich posledných rokoch trpela chorobou zabúdania. V ich príbehoch Iris nachádza ženský odkaz o vrtkavosti šťastia a všednosti smútku, o plynutí času a nemožnosti vrátiť to, čo bývalo kedysi. Horkosť života nesie však v sebe istú nežnosť – vo väzbách, v pochopení , v zabúdaní a oživovaní spomienok.
Teta Anna zemřela v sedmnácti na zápal plic, jenž se kvůli jejímu zlomenému srdci a doposud nevynalezenému penicilinu nedal vyléčit. Ze světa odešla jednoho pozdního červencového odpoledne. A když pak její sestra s pláčem vyběhla do zahrady, spatřila, jak s Anniným posledním chrastivým vydechnutím všechny červené rybízy zbělely. Byla to velká zahrada, ta spousta starých rybízových keříku se prohýbala pod těžkými plody. Už dávno je měli sklidit, když ale Anna onemocněla, nikdo na bobulky nemyslel. Moje babička mi o tom často vyprávěla, protože to byla právě ona, kdo ty truchlící rybízky objevil. (...) ´Konzervované slzy´, tak mu říkala moje babička. A na policích ve sklepě pořád ještě stály sklenice všech velikostí s rybízovým želé z roku 1981, z léta obzvláště slzotvorného, Rosmariina posledního.
Iris necháva čas plynúť. Unášaná, daná napospas minulosti, nadobúda pre ňu čas subjektívny rozmer. Plynie inak, pomalšie, až rozospato pomaly. Tomu je prispôsobená kompozícia príbehu: pretkávanie prítomnosti minulosťou, lámanie exaktného deja (a v ňom ľúbostnej línie) na dúšky a vnášanie reflexií, detailov.
Spočiatku vás to možno vyruší a doslova zavalí množstvom lyrických viet v jemne baladickom nádychu, v ktorom i to tragické je vyčarované poeticky, skľučujúco a nežne. V kontexte príbehu sú však práve tie prekrásnym štylistickým ornamentom a po dočítaní tým najdôležitejším z knižky. Na ich priestore spája autorka proces zabúdania a spomínania do nedeliteľného cyklu a akoby balansuje na ich neexistujúcej hrane.
Príbehy, ktoré nám autorka predkladá, sú príbehy z histórie žien jednej rodiny, ohlodané zabudnutím na skelet – väčšinou smutné, až tragické. Spomínaním sa však vyfarbujú do snových predstáv, napoly reálne, napoly vysnívané, s jadierkom symbolu či odkazu vo vnútri. Pre Iris. Pre nás.
