Harrisovej Čokoláda je príbehom malomesta v kúzelnom Francúzsku. Je písaná pre náročných, pre čokoholikov i knižných cestovateľov v jednom, a atmosférou nás zvádza k prerozprávaniu v rozprávke. Načnime preto vetou "kde bolo, tam bolo" a ideálne so šálkou horkej čokolády v ruke.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mestečko na francúzskom vidieku, v ktorom ľudia verili v pokoj...
Lansquenet-sous- Tannes nemá viac ako dvesto duší, je to len bodka na diaľnici medzi Toulouse a Bordeaux. Stačí žmurknúť, a je preč. Hlavná ulica - dva rady domov, spolovice drevených, spolovice murovaných, tesne vedľa seba - a z nej vybiehajú bočné uličky ako zuby ohnutej vidličky. Medzi malými obchodíkmi vyčnieva žiarivo biely kostol.
Do malého mestečka sa prisťahuje cudzinka v červenom plášti a trúfalo si otvorí krámik s cukrovinkami oproti kostolu. Krámik plný vône čokolády, pre niektorých však vône hriechu, pretože je práve obdobie pôstu. Snaží sa prilákať zákazníkov, zapadnúť medzi susedov a možno sa aj usadiť. Povahou však vyčnieva. Vianne Rocher je inteligentná, emancipovaná žena a slobodná matka malého dievčatka Anouk. Očami mestečka, ktoré sa bojí neznáma, ju vidíme ako exotickú bytosť ovládajúcu mágiu kakaového prášku i kúzlo empatie.
Dejom hýbu základné ľudské vlastnosti ako strach, zaslepenosť a nenávisť, ale i nádej, odpustenie a láskavosť. Vlastnosti, ktoré v rozprávkach navodzujú súboj dobra a zla. V súlade s tým tu vystupujú postavy, ktoré sú nositeľmi jedného alebo druhého pólu. Na jednej strane farár, asketický fanatik a moralista, na druhej cudzinka zakladajúca čokoládovňu. Vianne Rocher je z úst farára predstavovaná ako zosobnenie pokušenia, ktoré vedie k odvráteniu sa od Boha. V skutočnosti však len zmierňuje moc farára a do mestečka prináša oslobodzujúcu chuť zmyslov a novú slasť zo života.
Pri čítaní románu sa pred vami rozprestrie plocha malej komunity, ktorá postupne odhaľuje svoje farebné figúrky, ich túžby a nádeje, temné i svetlé zákutia. Výsledkom je plastické prostredie bohaté na charaktery a výrazné osudy postáv, s ktorými súcitíte. Autorka má rozprávačský talent a prostredníctvom malých detailov vytvára čarovnú atmosféru. Dej je nenáhlivý a nepredpokladaný, história hrdinky zahmlená a budúcnosť poznačená tajomnou minulosťou jej matky. V priebehu čítania však ľahko pochopíte, že všetky postavy niečo spája.
Mama by ma s láskavým pohŕdaním označila za skrotenú alchymistku, ktorá čaruje v kuchyni, hoci by mohla robiť zázraky. Lenže ja mám týchto ľudí rada aj s ich drobnými starosťami. Nie je ťažké čítať im z očí, z úst - tomu so zatrpknutým výrazom určite zachutí pikantná pomarančová kôra v čokoláde; tá s milým úsmevom dostane marhuľové srdiečka; strapaté dievčatko si dá mendiants a veselá žena plná elánu para orechy v čokoláde.
Romány Joanny Harrisovej sú známe prebúdzaním zmyslov čitateľa. Vyvolávajú vône a chute, kreslia farbisté obrázky a o to väčšmi v nás posilňujú odvekú túžbu vstúpiť do príbehu a zažiť to, čo postavy. Román Čokoláda je toho dokonalým príkladom. Jeho hrdinka vie totiž pre každého vybrať (a vyrobiť) pralinku, ktorá mu chutí najviac. Vždy som si želala mať podobný „šiesty zmysel“ a nemenej túžobne by som si želala ochutnať tú pravú sladkosť len pre mňa. Lenže dejisko príbehu je pre nás zmyslovo uzatvorený svet, ktorého zázraky sa dejú len vo fantázii. Škoda. I tak si však myslím, že žiadna skutočná pralinka by nemohla chutiť viac než samotný román Čokoláda.
